Felicita

 

 

 

 

 

 

 

 

1.      Bič je v kľude, nasmerovaný asi 1/2m za koňa, šľahúň sa vlečie o zemi = základné postavenie. Krok. Lonžér je vrcholom rovnoramenného trojuholníka, ktorého jedna odvesna je tvorená lonžou a druhá bičom.

 

2.      Bič je v tom istom postavení ale šľahúň "ožije", rytmicky sa pohybuje = rýchlejšie, živšie! Lonžér je vrcholom trojuholníka, ktorý už nie je rovnostranný. Odvesna, ktorú tvorí ruka s bičom je kratšia ako odvesna , ktorú tvorí ruka s lonžom. Teda lonžér je trochu za koňom, čomu prispôsobuje aj svoje postavenie. Jeho plecia nie sú rovnobežne s konským trupom, ale plece ruky, v ktorej drží bič je ku koňovi bližšie.

 

3.      Bič sa zo základného postavenia vztýči do kolmej polohy = naklusať! Postavenie lonžéra je také ako v bode 2.

 

4.      Bič je vztýčený, opretý lonžérovi o plece, ale je kľudný = klus! Lonžér je zasa vrcholom rovnoramenného trojuholníka s plecami rovnobežne s osou konského tela.

 

5.      Bič je vztýčený, lonžér ho drží v ruke a rytmicky pošviháva = rýchlejšie, živšie! Postavenie ako v bode 2.

 

6.      Bič sa začne rytmicky pohybovať hore a dolu za pätami koňa = cval! Postavenie ako v bode 2.

 

7.      Bič ukazuje koňovi niekde medzi krk a plece = choď odo mňa ďalej! Postavenie ako v bode 1.

 

8.      Bič ukazuje koňovi na zadok = pozri sa na mňa, otoč sa ku mne, zastaň s tvárou ku mne, poď sem! Postavenie plecami temer kolmo ku koňovi.

 

9.      Bič ukazuje pred nos = stoj alebo až cúvaj! Postavenie v opačnom garde ako v bode 2. t.j. strana trojuholníka, na strane ruky držiacej lonž je kratšia ako opačná, pričom sa trup jazdca natáča proti smeru pohybu koňa, t.j. plece, ktoré drží lonž je bližšie ku koňovi ako plece, na strane ruky, v ktorej drží lonžér bič.

 

10. Bič ukazuje za koňa = choď rýchlejšie!

 

11. Každý nátlak musí začínať od nuly a končiť možným vynútením poslušnosti (stupeň 4). Pri pôsobení bičom sú to nasledovné stupne: 0= pokyn bičom; 1= bič „ožije“ v danej polohe; 2= bič zasviští smerom, ktorý je potrebný; 3= bič sa dotkne (padne vlastnou hmotnosťou) miesta, ktoré je potrebné stimulovať 4=bič na tomto mieste „uštipne“.

 

Pri lonžovaní sa niekedy stáva že koník bez toho aby to jazdec požadoval alebo nejak signalizoval, prechádza z vyššieho chodu alebo ruchu, do nižšieho. Tu platí, že signál hlasom sa vynecháva a ihneď sa použije signál bičom - uštipnutie. Chybou je opakovať signál. Tým sa kôň na signál otupuje. Vtedy musí prísť hneď presný, cielený zásah bičom

 

 

 

Okrem pomôcok bičom sa môžu používať aj hlasové pomôcky. Najlepšie je spojiť ich s pomôckami bičom a potom keď si už na nich kôň zvykne, pomôcku bičom môžeme vynechať a použiť iba hlasový povel. Dôležité nie je to, aké hlasové pomôcky si zvolíme, ale to, aby sme používali pre jeden povel vždy tú istú jednu pomôcku. Napríklad pre uvedenie do kroku povieme „kroook,“ pre klus dáme ráznejší kratší povel „klus“ a pre cval napríklad „hop,“ pri zastavení „hou“ alebo „stoj.“ Pre zrýchlenie sa všeobecne používa zacmukanie, pre spomalenie napríklad pokojné „ššš“ alebo zapískanie. Zo zásady vždy najprv použijeme hlasový povel a pokiaľ kôň nezareaguje ihneď použijeme bič podľa vyššie uvedeného návodu. Cieľom je dosiahnuť to, že kôň bude reagovať na ústne povely, čo sa môže veľmi hodiť aj pri obsadaní. 

 

 

Keď už sa kôň naučí základným hlasovým povelom na lonži, pochopí pôsobenie biču a dokáže uvoľnene chodiť na lonži vo všetkých chodoch, môžeme výcvik na lonži posunúť na „vyšší“ level tým, že koňa vyviažeme. Opäť musím ale apelovať na to, že lonžovať vyviazaného koňa by mal iba skúsený lonžér, ktorý dokáže posúdiť aká forma vyviazania je pre koňa vhodná. Niektoré kone vyviazanie vôbec nepotrebujú, dokážu sa nosiť s vyklenutým chrbátom, ale niektoré neustále zdvíhajú hlavu čím si spôsobujú nesprávne nasvalovanie a vtedy je vhodné použitie niektorej z vyväzovacích oťaží. Je ich niekoľko druhov, spomeniem tie najzákladnejšie.

 

 

 

Pokiaľ používam pojem šambón nemám na mysli tie gumové prístroje, ktoré sa dosť často pod pojmom šambón predávajú v konských obchodoch. Používanie šambónu je podstatne bezpečnejšie ako používanie vyväzovacích oťaží. Šambón dostanete kúpiť alebo si ho zhotovíte ľahko sami. Najprv treba mať plochý, pevný remienok cca 35-40cm dlhý a na jeho koncoch zašité dva veľké kovové krúžky. Tento remienok pevne priviažete (alebo ináč pripevníte) na nátylník uzdičky tak, aby krúžky boli po stranách miesta kde sa na nátylník upína čelenka. Potom potrebujete koženú slučku, ktorej dĺžka je cca 1m a dá sa jej veľkosť regulovať pomocou pracky a zápinky. Tá sa správne nazýva podhrudník. Tento sa upne na podbrušník a voľný koniec ukončený kovovým krúžkom sa vyvedie pomedzi predné nohy koňa von. Dá sa však aj namiesto originálneho podhrudníka použiť jedna klasická vyväzovacia oťaž. Do krúžku podhrudníka (či vyväzovacej oťaže) sa prevlečie šnúra dlhá asi 120-130 cm, na oboch koncoch ukončená malými karabínkami. Oba konce šnúry ukončené karabínkami sa zvnútra prevlečú nátylníkovými krúžkami a karabínky sa zapnú do krúžkov zubadla. Šnúra má byť na začiatku tak dlhá, že keď má kôň normálne hlavu, tak šambón nepôsobí.

 

Čo to je normálne nesenie hlavy? Aká má byť dlhá teda šnúra šambónu?

 

Na samotnom začiatku taká aby začal šambón pôsobiť vtedy, keď kôň zodvihne hlavu hubou nad úroveň kohútika. Ak zodvihne kôň hlavu hubou nad úroveň kohútika, začne ho zubadlo ťahať do kútikov papule. Kôň veľmi rýchlo systémom pokusu a omylu, príde nato, že má pokoj, keď drží hlavu nižšie. Princíp je ten, že keď dá kôň nos dolu a dopredu, necíti nič, a keď hlavu zodvihne, tak dostane väčší, či menší úder do huby zubadlom. Neskôr sa šambónová šnúra skracuje tak, že nedovolí koňovi zodvihnúť hlavu do tej miery, aby jeho uši boli nad kohútikom. Nesmie sa však skrátiť viacej, aby šambón nedržal koňovi hlavu v polohe, v ktorej má hubu nižšie ako karp (predné koleno). Teda normálnym držaním hlavy v tomto štádiu výcviku rozumieme hlavu umiestnenú v tomto rozmedzí (uši na úrovni kohútika, huba nad karpom).

 

Význam lonžovania na šambóne je v tom, že kôň sa doteraz so zmenami svojej polohy vyrovnával aj rôznym postavením hlavy. Teraz ho šambónom donútite, aby svoju rovnováhu hľadal iným spôsobom a nie dvíhaním hlavy. Ak má kôň normálne nesenie hlavy, obmedzíte sa iba na to, aby pochopil princíp účinkovania šambónu. To trvá podstatne kratšie ako uvoľnený pohyb na vyväzovacích oťažiach. Ak je náš koník hviezdar, alebo má inú chybu stavby tela, môžete ho opatrne lonžovať na šambóne dlhší čas a tak sa pokúsiť o habituáciu na žiadúce držanie hlavy.

 

Nikdy však nelonžujete viacej ako pol hodinu a nikdy nie monotónne, Vždy musíte od koňa niečo požadovať a vždy keď vám to splní, tak ho odmeníte tým, že ho necháte chvíľu v kľude. Hlavným cieľom lonžovania na šambóne je, aby kôň získal skúsenosť, že keď začne pôsobiť zubadlo, má dať hlavu dolu, inými slovami, že sa nepríjemnému tlaku zubadla v hube vyhne práve nízkym postavením hlavy. Ak však potom dostane takto pripravený kôň na chrbát jazdca s nekľudnou rukou, veľmi rýchlo sa presvedčí o opaku (čo by sa nemalo stávať).

 

 

Lonžovanie na vyväzovacích oťažiach je určite pre koňa nebezpečnejšie ako lonžovanie na šambóne. Tiež nie je pre prípravu koňa nevyhnutné. Na vyväzovacích oťažiach by sa kôň nemal lonžovať zbytočne dlho.

 

Pôsobenie vyväzovačiek je opačné ako pri šambóne. Nedovolia dať koňovi dolu hlavu. Ich prínos spočíva v tom, že kôň na vyväzovačkách zisťuje že tlaku zubadla sa dá vyhnúť „zalomením“ vo väze, teda učí sa priuzdeniu. Okrem toho učí koňa ako sa vysporiadať so zmenami polohy svojho tela bez zmeny polohy hlavy smerom dolu. Pritom musí zapojiť do práce viaceré svaly, čím sa posilňujú. Vyväzovačka je dvojsečná zbraň. Na jednej strane môže ukázať koňovi ako sa má priuzdiť a „zalomiť vo väze“, ale na druhej strane mu môže ukázať aj to, ako sa môže pôsobeniu zubadla vyhnúť „zarolovaním“ za oťaž, „zalomením“ v krku. Je preto vždy na cvičiteľovi, aby vedel posúdiť ich pôsobenie na koňa.

 

Najprv začíname s úplne voľnými vyväzovačkami. Koňovi dávame do huby zubadlo (najlepšie stihlo, príp. rubík) a nepoužívame žiadne gumené vyväzovačky ani vyväzovačky s gumenými krúžkami, pretože nejdeme na koni voltížovať, ani nejdeme lonžovať na jeho chrbte začiatočníka, ale chceme aby sa kôň naučil povoleniu vo väze. Preto musí zubadlo pôsobiť tvrdo, inými slovami musí koňa bolieť, až pokiaľ sa jeho tlaku nepoddá.

 

Po chvíli lonžovania s voľnými vyväzovacími oťažami ich pritiahneme do tej miery, aby koňa trochu obmedzovali. Nesmie to byť ani málo, ani veľa. Na samom začiatku by malo začať zubadlo pôsobiť vtedy, keď kôň natiahne hlavu. Najlepšie vám to povie sám kôň svojou hubou. Preto mu ju nesmiete priveľmi zošnúrovať nánosníkom. Koník pri pohybe začne narážať do zubadla. Systémom pokus – omyl zistí že sa to dá dosiahnuť povolením dolnej čeľuste a flexiou v atlanto okcipitálnom kĺbe. V tejto fáze výcviku je z chodov najlepšie voliť klus, lebo v ňom je pohyb hlavy najmenej výrazný. Pokiaľ budete vidieť, že kôň v kluse na zubadlo nenaráža dosť tvrdo na to aby otvoril hubu, alebo zaklapol vo väze, skráťte mu vyväzovačky. Pokiaľ sa bude brániť pohybu alebo so zubadlom bojovať, predĺžte ich. Normálna reakcia koňa je, že začne najprv otvárať hubu, bude sa snažiť ten blbý predmet z huby vytlačiť jazykom, ale keď budete asertívne trvať na pohybe dopredu, zaklapne so zatvorenou hubou vo väze. Najprv iba na chvíľku. Potom bude asi chvíľu hádzať hlavou, kým si nenájde vhodnú polohu. Akonáhle koník zaklapne vo väze, prestane otvárať hubu a prestane zo zbadlom bojovať, je to pre vás signál, aby ste ho zastavili a dali vyväzovačky dolu, čím mu vysvetlíte, že to čo urobil je to správne. Opakovaním sa postupne pridávajú koliečka, počas ktorých je kôň priuzdený. Keď sa ustáli v kluse, treba robiť prechody a to tak, že najkratší čas treba venovať kroku. Vždy je treba po prechode do kroku koňovi vyvázovačky odopnúť. Práca s vyviazanou remontou v kroku vedie k narušeniu jeho rytmu a hrozí nebezpečenstvo návyku na mimochod. Nepracujete s koňom viac ako 20 minút.

 

Vždy lonžujte na obe ruky rovnako dlho. Treba začínať vždy na tú ruku, ktorá je pre koňa ťažšia, potom vystriedať na opačnú a končiť zasa horšou rukou. Zvyčajne je to pravá ruka s ktorou začínate. Každý deň, alebo každý druhý deň – podľa toho akého máte koníka - skrátite vyväzovačky o 1 dierku a dbáte aby boli rovnako dlhé. Kým docielite, že má kôň čelo na kolmici, sledujete či ho to nerozčuľuje. Ak ho to rozčuľuje, povoľte o jednu dierku a pracujte s takto dlhými vyväzovačkami nejaký čas, aby si na priuzdenie zvykol. Cválať začnite až potom, keď je kôň v kluse uvoľnený, jeho klus je pravidelný a komunikácia s vami je dobrá. Keď robí dobre prechody stoj - krok - klus a späť bez napätia, vzrušenia a plynule, možno nacválať. Nacválanie zasa začínate bez vyviazania a postupujete systémom malých krokov až k stavu, v ktorom koník kľudne nacvála vyviazaný na kolmicu a robí prechody hore aj dolu.

 

Keď si zvykne na toto nesenie hlavy v kroku, kluse i cvale, čo trvá cca 6-8 týždňov -  môžeme už vyväzovacie oťaže dať dolu a už ich viacej nepoužívať.

 

Ak si všimnete, že namiesto zmenšenia uhlu medzi hlavou a krkom (teda onoho „zalomenia vo väze“) kôň ohýba krk niekde v oblasti 3. - 4. krčného stavca, okamžite s týmto spôsobom lonžovania prestaňte, lebo naučíte koníka zaliezať za oťaž.

 

V tomto prípade sa vráťte späť k šambónu.

 

Môže sa stať, že mladý koník vám bude naskakovať pri cválaní na opačnú nohu. Skúste mu na pár cvičení vyviazať hlavu tak, že skrátite vonkajšiu vyväzovaciu oťaž o jednu dierku. Ak to nepomôže, musíte pracovať bez vyviazania. Ak to zafunguje a akonáhle sa naučí naskakovať na správnu nohu ponecháte vyväzovačky rovnako dlhé. Neskôr môžete o jednu dierku skrátiť vnútornú vyväzovačku. Správne však je aby boli vyväzovačky rovnako dlhé, lebo tým sa kôň automaticky dostáva na vedenie vonkajšou oťažou, čo je konečným cieľom klasického prijazďovania.

 

 

Pri tomto lonžovaní sa používajú prevažne dve 6m dlhé lonže, obnosková uzda, obrušník s našitými krúžkami po 20 cm od seba a bič, ktorým dosiahnete na koňa.

 

Na začiatku tohoto lonžovania chceme dosiahnuť správne ohnutie krku a neskôr správne ohnutie na kruhu. Preto vnútornú lonž zapíname do krúžku na obrušníku (asi na úrovni huby, keď má kôň normálne hlavu) a prevlečieme cez vnútorný krúžok obnoskovej uzdy. Je to preto, aby lonž imitovala priamu oťaž z laterálneho lonžovania a základov jazdenia. Vonkajšiu lonž zapíname na rozdiel od vnútorného lonžu, do vonkajšieho krúžku obnoskovej uzdy a vedieme cez zodpovedajúci krúžok obrušníka. Z neho cez chrbát do ruky jazdca. Takže pri lonžovaní na ľavú ruku držíme v ľavej ruke lonž, ktorá vybieha z vnútorného (ľavého) krúžku obrušníka a prebieha cez vnútorný (ľavý) krúžok obnoskovej uzdy. Tým pôsobíme priamo na hlavu koňa. V pravej ruke držíme lonž, ktorá ide cez chrbát koňa do jedného z krúžkov na obrušníku, prebieha cezeň a zapína sa do vonkajšieho (pravého) krúžku obnoskovej uzdy. Teda pravá ruka je spojená s hlavou koňa nepriamo, cez krúžok obrušníka. Okrem lonže držíme v pravej ruke aj bič. Pri lonžovaní na pravú ruku je všetko opačne.

 

Prácu začíname na veľkom kruhu. Opakujeme to čo už vie. krok, klus, cval, cval klus, krok a cúvanie. Najprv oťaže vôbec nepôsobia. Postačia hlasové pomôcky, ktoré kôň z predošlej prípravy dobre pozná. Potom postupne vypúšťame zvukové pomôcky, pracujete iba s lonžami a bičom. Dbáme aby kôň udržoval správny smer a kopíroval kruh, na ktorý sme ho naviedli. V ďalšom kroku začneme pri prechodoch smerom dolu okrem hlasovej pomôcky pôsobiť oboma oťažami. Pri prechode z vyššieho chodu do nižšieho dávame ihneď po hlasovej pomôcke zádrž, ktorú zvyšujeme, pokiaľ kôň neprejde do nižšieho chodu. V tom momente zádrž uvoľňujeme. Naopak pri prechode do vyššieho chodu ľahko zvýšime priľnutie, dáme hlasovú pomôcku a vzápätí pomôcku bičom. Akonáhle prejde do vyššieho chodu, priľnutie uvoľňujeme.

 

Keď už si kôň zvykol na prechody na veľkom kruhu, presunieme mu vonkajšiu lonž za päty. Znamená to že vonkajší lonž bude prebiehať od vonkajšieho krúžku obnoskovej uzdy cez krúžok na obrušníku smerom ku zadku a pod veľkými sedacími svalmi, pod chvostom prechádza na druhú stranu a smeruje do vašej ruky. Vnútorná lonž ostáva ako bola. Koník by nemal reagovať na lonž za zadkom, lebo na to už bol zvyknutý. Vonkajšia lonž v tejto polohe udržuje zadok koňa na kružnici a zamedzuje jeho vypadávaniu. Keď vie dobre prechody na veľkom kruhu, vyvedieme ho na obvod jazdiarne a začneme s ním robiť na stene. Vždy keď meníme ruku, prepíname lonže.

 

Kým pracujeme s dvomi lonžami zapnutými do obnoskovej uzdy alebo sidepullu, trénujeme si prácu na „dávaní a braní“ rukou v ktorej držíme vonkajšiu lonž. Prečo? Kôň pohybuje zadnými nohami a tým si napína a povoľuje lonž, ktorá ide zvonku pod sedacími svalmi do našej ruky. Kým má lonž zapnutú na obnosku a nie na zubadle, skúšame rukou povoľovať a priťahovať tak, aby ťah za krúžok na nánosníku bol rovnaký a aby sme eliminovali napínanie a povoľovanie lonže pohybom zadnej nohy koňa.

 

Ak je kôň spokojný a my tiež, zapíname vnútornú lonž tak ako vonkajší. znamená to že ju zapneme do vnútorného krúžku obnoskovej uzdy, prevlečieme cez obrušníkový krúžok a do ruky. Teda pri jazdení na ľavú ruku pôjde lonž z našej ľavej ruky cez krúžok na obrušníku do ľavého krúžku na obnoskovej uzde. Pravá lonž pôjde poza päty koňa na jeho pravú stranu a cez krúžok na obrušníku pôjde ku pravému krúžku obnoskovej uzdy.

 

S takto zapnutými lonžami môžeme začať robiť zmeny smeru. Najprv diagonálne zmeny smeru, neskôr oblúkom zmeniť smer a nakoniec v kruhu zmeniť smer. Keď sa prvýkrát stratíme koňovi z dohľadu - pri zmene smeru sa dostávame do jeho slepej zóny - treba na neho hovoriť, lebo sa môže stať, že prepadne panike, keď nás stratí z očí.

 

Počítajte vždy s tým, že pri zmene smeru musíte cca o 3/4m skrátiť vonkajšiu a predĺžiť vnútornú lonž, či opratu. To vyžaduje istý cvik. Tiež netreba zabúdať že pri prechode z oblúka na rovnú čiaru musíte ísť raz tak rýchlo ako predtým aby ste koňovi stačili.

 

Potom sa kôň nauzdí uzdičkou tak, že lonž prebieha od zubadla do vyššieho krúžku na obrušníku (aby sa imitovala ruka jazdca), z neho do nižšieho (aby lonž pôsobila nad pätami koňa a nie pod chvostom) a až potom do ruky. Niekedy sa k tomu používajú kladky, aby sa odstránilo zdržanie spôsobené trením lonže v krúžkoch. Znovu sa všetko od začiatku opakuje.

 

Lonžovanie na dvoch lonžiach vyžaduje veľa zručnosti od lonžéra. Nesmie sa do lonží zamotať, musí dbať aby ich vedel vždy dobre skracovať a predlžovať, aby mu nezavadzal v ruke bič, aby mal vonkajšiu lonž vždy dostatočne nízko aby neskĺzol koňovi pod chvost, pritom aby mu nespadol na zem a pod. Každý však musí niekde začať a preto je dobre zotrvať dlhšie pri lonžovaní dvomi lonžami na kruhu a tam sa učiť narábať s rukami plnými všeličoho. Občas sa nevyhnete tomu aby sa vám, najmä spočiatku kôň nevymkol z rúk a nezamotal sa do lonží. Kôň by mal byť preto už naučený vás rešpektovať zo zeme, aby ste sa k nemu mohli priblížiť, odopnúť lonže zo zubadla a uvoľniť ho.

 

Neskôr môžete skúšať robiť prechody medzi rôznymi ruchmi daného chodu. Kým klasické lonžovanie jednou lonžou môže robiť jazdec, ktorý nie je extra podkutý v drezúre, fázu prechodov na dvoch lonžiach by mal robiť už jazdec, ktorý vie veľmi dobre podávať pomôcky zo sedla. Začína sa v kluse. Koňovi skracujete chody tým, že ho popchýňate bičom, prípadne hlasovou pomôckou a súčasne ho zadržujete lonžami. Treba dbať na to aby ostal takt a kmih zachovaný. Pri predlžovaní chodov sa priľnutie povoľuje a pridáva sa povzbudzovanie bičom a hlasom. Znovu treba dbať nato aby sa kôň neplašil a nezačal zrýchľovať kadenciu

Pokiaľ nie ste natoľko ctižiadostiví, môžete sa venovať jednoduchému „kočírovaniu“ koňa dvomi lonžami. K tomu zopnete koňovi pod bruchom oba strmene, nejakým remeňom a lonže vedúce od krúžkov zubadla (alebo side pullu či bezzubadlovky) pretiahnete strmeňmi. Pracujete najprv na kruhu, potom postupne prechádzate na stenu a meníte smer diagonálou , oblúkom aj cez stred kruhu.