A zase sme na začiatku ...
Prvé dni po pôrode boli pre mňa nesmierne ťažké, okrem výčitiek čo som mohla urobiť inak mi vŕtalo v hlave či to predsalen neskúsiť znova. K tejto myšlienke ma dovádzala najmä Felicita, ktorá to teda niesla oveľa hrdinskejšie ako ja a jediné čo ju trápilo bola popôrodná diéta, aby jej odišlo mlieko. Inak si vôbec neuvedomovala (chvalabohu) čo sa stalo, zrejme preto, že je prvorodička maličkého nehľadala vôbec, ani prvý deň. A ďalším dôvodom to skúsiť bol aj fakt, že Vixi potvrdili, že je v tom tiež, takže teoreticky takto o rok by sme tu mohli mať koňobábätká dve a aspoň by jednému nebolo samému smutno... no a takto som sa presviedčala a presviedčala až kým som nezdvihla telefón a nezavolala do Šale kde majú Armanda že čo sa nám stalo. A tam ma presvedčili už naisto nech ju prinesiem hneď na prvú ruju 9. deň po pôrode, že oni tam tak kobyly bežne pripúšťajú. Z toho som mala tiež ale celkom obavy, lebo viem, že prvá ruja zas nie je ideálna lebo kobyla ešte nemusí byť na 100% v poriadku... ALE už som bola taká znechutená z toho, že vždy sa snažím robiť všetko tak ako sa má a aj tak sa VŽDY musí niečo pokaziť, tak som si povedala, že už kašlem na to a skúsim to, prinajhoršom chytí zápal, alebo neostane žrebná. Samozrejme som ju ale dala pred pripúšťaním vyšetriť a až keď veterinárka potvrdila, že je všetko OK, Felicita znova skončila na návšteve u Armanda. A keďže sa hovorí, že stará láska nehrdzavie ... tak to vyzerá, že sme opäť "v tom."
Moje pocity keď sme robili prvé sono radšej neopisujem, bola to radosť aj obavy zároveň, ale verím tomu, že to čo sa nám stalo sa už nemôže zopakovať, že až toľko smoly už naozaj mať nemôžeme... Nechcem však ešte myslieť na tú chvíľu keď zase nadíde ten správny čas ako budem stresovať... už viem, že pani veterinárka (plus minimálne päť ďalších) bude v pohotovosti a silne rozmýšľam, že od termínu si ju k nám asi pre istotu nasťahujem (o:
